Niekde tam, medzi rannou hmlou a vtáčím spevom, sa pomaly prebúdza deň. Ticho. Praskne vetvička pod krokom, zafúka vietor, detský smiech sa rozbehne po okolí ako prvé slnko na oblohe. A človek si uvedomí, že ešte existujú miesta, kde má nádej svoje dvere otvorené.
Táto krajina je unavená. Ľudia sa míňajú v nákupných centrách a obviňujú v komentároch. Úsmevy sú často rýchle, unáhlené, ako keď len zdvorilo prikývneš a ideš ďalej. A predsa, aj uprostred chaosu, sú miesta, ktoré držia svet pohromade. Nenápadné školy. Staré budovy, v ktorých sa dejú tiché zázraky.
Jedna taká stojí v Rokycanoch. Zvonka možno obyčajná, no zvnútra plná hrejivosti, ktorú nemôžeš zachytiť fotografiou. Nie je to len škola – je to prístav. Pre deti, ktoré možno nezačínajú z rovnakej štartovacej čiary, ale majú v očiach to isté: túžbu patriť. Byť videné. Byť prijaté.
V tejto škole sa nežije podľa rýchlych trendov, ale podľa hodnôt, ktoré pretrvávajú: rešpekt, spolupráca, vytrvalosť, čestnosť a odvaha začať niečo nové – proaktivita. Sú to slová, ktoré tu nie sú len na nástenke. Sú to tiché pravidlá, podľa ktorých sa učí aj žije.
Tu sa rastie potichu – z úsmevov, z pevných objatí, z obyčajného „Verím ti“. A aj keď za múrmi tejto školy je svet, ktorý niekedy nevie, ako sa správať k tým slabším, tu sa učí, že sila je v láskavosti.
Pedagógovia v tejto škole nie sú len nositelia učiva. Sú to ľudia, ktorí majú odvahu vidieť viac než známku. Majú schopnosť prijať dieťa aj s jeho nedostatkami, nehodnotiť podľa chýb, ale objavovať to, čo v ňom rastie.
Sú trpezlivými sprievodcami, ktorí veria, že každý malý pokrok má zmysel – že aj za neposednosťou môže byť zvedavosť, za tichosťou túžba po bezpečí, za krikom veľká bolesť v srdci.
No práve v takýchto chvíľach, keď spoločnosť najviac potrebuje bezpečie a porozumenie, sa nad krajinou vznáša tieň. Slová, ktoré kedysi niesli dôveru, sa menia na príkazy. Zákony sa ohýbajú. Rešpekt nahrádza moc. Z najvyšších miest prichádza hlas, ktorý demokraciu nebráni, ale skúša, koľko ešte vydrží. A ak sa raz stratí, nebude to hlukom, ale potichu – v mlčaní, v ľahostajnosti, v tom, že si zvykneme.
Preto je škola tak dôležitá. Preto záleží na každom rannom privítaní, na každom rozhovore, na každej obhajobe pravdy. Lebo ak deti vyrastú v priestore, kde sa rešpektuje ich hlas, raz ho budú vedieť použiť. Kde sa žije čestnosť, raz ju budú vyžadovať. A kde ich učíme spolupráci, nebudú sa báť postaviť za slabšieho.
Toto je príbeh o mieste, kde sa ešte stále verí v detstvo. O ľuďoch, ktorí dávajú nádej rukami, hlasom, srdcom. O škole, ktorá každé ráno otvára dvere a hovorí deťom: „Si vítané. A si dosť.“
A možno práve tu, v jednej malej škole medzi kopcami, začína ticho nový svet.
Milá návštevníčka, návštevník!
Vítame Ťa na „našej lodi“. Plavba v školskom roku 2024/2025 pokračuje. „Škola pirátov s dobrým srdcom“ píše svoj ďalší príbeh.
1. kapitola
Naše zážitky, príhody a skúsenosti
2. kapitola
Získavame nové vedomosti a spôsobilosti
3. kapitola
Naše práce a úspechy
